Pirátka

Mám dilemu. Minule som sa tak zamyslela. Že aké je to zvláštne. Väčšina ľudí ráno vstáva, naraňajkujú sa, oblečú sa, vyberú sa do roboty, do školy, a ... a stretávajú ľudí. Mňa v poslednej dobe zaujalo niekoľko ľudí. Majú niečo spoločné. Nepoznáme sa osobne. Maximálne sa na seba usmejeme. Vidím ich takmer každý deň. A aj tak o sebe len tak možno čosi tušíme. Sú to ľudia (z) ulice. Ako sa správať k nim? Tak, ako bežne k ostatným?

V poslednej dobe som stretla istý manželský pár predávajúci časopis na pomoc bezdomovcov. Prvý krát som si ich všimla v kostole. Vždy sú tam obidvaja. Vždy v tej istej lavici. Vždy čistí. Neskôr som ich videla predávať časopis pri zastávke metra, kde bývam aj ja. Pán sa mi prihovoril. Keď zistil, že som zo Slovenska, pustil sa do debaty. Bolo to veľmi zaujímavé. Nenútil ma kúpiť spomínaný časopis. Kúpila som si ho dobrovoľne, pretože mi bol sympatický, išiel z neho taký kľud aj napriek tomu, že jeho život bol isto nie vždy prechádzkou po ružovej záhrade. Včera som ho opäť stretla. Že ma dlho nevidel ... že či som zdravá, lebo že to je najdôležitejšie. Ktovie, ako prežil Vianoce on s celou svojou rodinou ...

Ďalším je istý človek predávajúci tento časopis v podchode metra I.P.Pavlova. Isto mu nechýba humor :) Zastávka, kde predáva, je totiž častokrát kontrolovaná revízormi. Tento "predavač" si pri vykrikovaní o novom čísle časopisu vždy vytvorí nejakú veselú vetičku. Naposledy, keď som ho tam videla, vykrikoval: "Kúpte si časopis a ja nebudem nútený robiť revízora." Ktovie, ako to zobrali samotní revízori :)

Tretím pánom na holenie je istý bezdomovec, tentokrát nepredávajúci časopis. Vyzerá byť zdravý - ak to porovnám s rôznymi žobrajúcimi bez nohy, ruky, atď... Má asi okolo 50 rokov. A vždy stojí pred kostolom. Nech kostoly striedam akokoľvek, vždy ho niekde cez týždeň stretnem :) Otvorí dvere, milo sa usmeje... lenže... nie som ten typ, ktorý rozdáva peniaze takýmto spôsobom. Možno pár krát, ale nie pravidelne. Mám zlú skúsenosť, ešte spred pár rokov. Bolo to v Nemecku, kde istý bezdomovec kľačal na hlavnej nákupnej ulici. Tak som mu občas čosi hodila do jeho buksičky. Aké bolo moje prekvapenie, keď sme ho raz videli nahodeného v perfektnej bunde, vtedy ešte s moderným walkmanom v ušiach, reťaze len tak viseli z krku, z rúk.... Stratila som dôveru. A preto si radšej vyberiem, komu pomôžem.  Možnože tomuto bezdomovcovi krivdím. Možno by si zaslúžil pomoc. Neviem.  

A ešte jeden. Tentokrát nejde o bezdomovca. Mladý chalan, pripútaný na vozík, trochu mentálne zaostalý, sediaci pred Vianocami dennodenne v podchode metra, kde teda riadne fúkalo!!! Predával sviečky vyrobené zo včelieho vosku. Strašne mi ho bolo ľúto. Vôbec si neviem predstaviť, ako ho tam mohli v takej zime, vetre "podstrčiť". Na nohách držal krabicu so sviečkami a papier, kde mal napísané ceny za jednotlivé druhy sviečok. Sám nedokázal rukami otvoriť šporkasku, kde si mal odkladať peniaze za takto "predané sviečky." Dúfam, že jeho "zamestnávatelia" boli s tržbou spokojní....

A čo Vy? Aký je Váš názor?