Pirátka

V mojom okolí mám niekoľko ľudí, ktorí vykonávajú veľmi náročné povolania. Viem, že všetky povolania, zamestnania i práce sú náročné a často si vyžadujú celého človeka. Rozdielnosť spočíva v tom, ako dôležité sú pre nás, pre náš každodenný život. Niektoré by sme nemuseli potrebovať ako je rok dlhý, bez iných si nevieme predstaviť každodenný život.

Vždy, keď počujem sirény zo sanitky, alebo z požiarnickeho auta, alebo policajtov (nie však pri sprevádzaní politikov, atď...), tak ma stisne pri srdci. Mám strach, že sa stalo niečo niekomu blízkemu, z rodiny, známym. Hoci som bola v niektorom meste úplne sama z celej mojej rodiny a nikoho som tam nepoznala, prebehla mi triaška po chrbte vždy, keď som začula ten do kostí sa zarezávajúci zvuk, alebo zbadala maják rútiaci sa ulicou. Za záchranou života. Životov. Ľudí.

Jedna moja kamarátka začala v septembri 2007 pracovať v nemocnici v jednom okresnom meste. Predtým študovala medicínu na Karlovej univerzite v Prahe. Počas každoročných letných prázdnin ešte počas strednej školy absolvovala pobyty v rôznych kempoch zameraných na starostlivosť o postihnutých, starých i detí. Raz to bolo vo Francúzsku, inokedy v Taliansku. Počas VŠ bola pár mesiacov na misii v Etiópii. Spĺňa všetky kritéria ľudskosti, ktoré sú potrebné pre toto povolanie. Lebo byť lekárom, záchranárom, atď nie je podľa mňa zamestnanie, ale povolanie. Na to sa človek musí cítiť, to musí chcieť robiť. Pretože nasadenie počas ich "šichty", dennej a či nočnej, si vyžaduje celého človeka, duchaprítomnosť a zodpovednosť pri ohrození života.

Strašne ma zarazilo, keď mi spomenula platovú situáciu. Neviem, či je to riešené nejakými tabuľkami, ale z tých peňazí sa vôbec nedá vyžiť! A v prípade, že sú lekármi obaja mladí manželia, je nepredstaviteľné, že by si zadovážili nejaké bývanie. Po troch mesiacoch jej zdvihli plat o niekoľko stovák. Stále je to však tak minimálna mzda, že ju obdivujem, že dokáže z toho vyžiť. Viem, že peniaze nerobia človeka šťastným, a že nie sú všetkým, po čom človek túži. Ale aby skončila na tom o niečo lepšie ako je minimum, tak to je už fakt silná káva.  Z blogerskej rodiny poznám z jeho článkov len Believera, ktorý pracuje v podobnom fachu. A veľmi si ho vážim! Dvakrát v živote sa mi stalo, že sme volali záchranku. Raz, keď na ulici odpadol jeden starší pán,ktorý sa nám ešte stihol pozdraviť a potom padol k zemi. Do 15 minút došla záchranka, žiaľ, už sa dala len konštatovať smrť. Človek nikdy nevie, čo sa mu môže stať. A či mu bude mať kto pomôcť. Preto si veľmi vážim všetkých, ktorí robia v zdravotníctve aj za takých podmienok, aké u nás vládnu.

Klobúk dole, pred vami všetkými!