Pirátka

Včera bol veľmi náročný deň. Ani nie tak po pracovnej stránke, ako po tej psychickej. Nevládzem. Ale chcem bojovať. Chcem pomôcť, hoci neviem, či to nie je zbytočné. Takmer každá z mojich blízkych či vzdialenejších kamarátok, známych, má v rodine prípady rakoviny. Často u najbližších. A veľa z nich prišlo "vďaka" tejto odpornej pliage o matku či otca. My sme s ňou (alebo proti nej) začali bojovať pred šiestimi rokmi. Prišla nečakane, odrezala od spoločnosti našu mamu, ktorá to zvládala veľmi zle. Otázka prečo sa jej dala vyčítať pri každom pohľade. Zo zdravej mladej ženy spravila človeka, zatvoreného medzi štyrmi stenami. Vylúčeného z pracovného kolektívu, ktorý musí denno-denne bojovať. Proti depresii, zlým myšlienkam, atď. S obavami o svoje ešte neplnoleté deti. Lenže práve deti, teda moje sestry sme sa ju snažili priam nútiť žiť, aby to nevzdávala, aby bojovala, aby nás tu nenechala bez nej. Bol to ten najväčší boj. A vyhrali sme ho. Dočasne. Pliaga sa vrátila a po období šťastných pár rokov prišlo opäť obdobie neistoty, veľkých skúšok, utrpenia. A práve v tej chvíli je najdôležitejšie, aby pri nej stál niekto, kto ju má rád a kto bude pri nej, nech sa deje čokoľvek. Ja i moje sestry spravíme pre ňu všetko na svete. Pretože bez nej to tu nemá zmysel. Bola a stále je to veľká škola do života, za ktorú som vďačná. Pretože mamina je stále medzi nami a vie, že ju máme radi. Je to však skúška nielen pre samotného pacienta, ale aj pre celú rodinu. Tu sa potvrdí, či to rodina zvládne a zomkne sa ešte viac, alebo sa rozštiepi a tí slabší to nezvládnu a zahľadia sa do seba. Ja som Bohu vďačná, že patríme do tej prvej skupiny. Okrem rodiny je dôležité na načerpanie energie pre všetkých - či už pacienta, alebo aj členov rodiny - aby mali pri sebe niekoho, kamaráta, priateľa, ktorý ich podrží v ťažkých chvíľach, dodá im NÁDEJ, POMOCNÚ RUKU, plece, na ktorom sa môžem vyplakať. Som veľmi vďačná, že som mala pri sebe mojich kamarátov, či už v mojom okolí, v pracovnom kolektíve (Alia, vďaka ti veľká!!!), na telefóne (Sisa I., II.), či na mailoch (Zdenoslávka, Sanja, Tina) a veľa ďalších... Veľmi si cením ich pomoc a ochotu!!! V období, keď nesmiete ukázať svoje slzy a smútok v duši nad chorobou, je to obrovská pomoc. Ak sa budete trápiť vy, tak potom to zbadá aj pacient a o to je to horšie. Hlavu hore!

A práve včera som sa od dvoch kamarátok dozvedela, že pliaga zasa ničí jednej z nich mamu (ktorá už absolvovala nespočetné množstvo chemoterapií, rádioterapií, CT vyšetrení, atď ... ) a druhej otca, ktorému sa vrátila agresívnejšia forma a ničí všetko, čo jej príde do cesty. Je to strašné, keď chcete pomôcť, a neviete, ako. Plakať? Nadávať? Utešovať? Všetko je zbytočné ..a možno nie. Pretože ak dodáte nádej, nájdete niečo malé, pozitívne, aby človek nabral síl do ďalšieho boja s touto odpornou mrchou. Je to však o to horšie, že jedna z tých spomínaných kamarátok je sama lekárka a tak si uvedomuje, ako sa ničí mozog, čo všetko to spôsobuje. Ja na toto nemám vzdelanie, aby som do toho videla - dakedy je to možno aj lepšie. Ale čím jej môžem pomôcť je, že budem na ňu myslieť a modliť sa, dodávať jej nádej. Pretože kde nezaberá medicína, tam pomôžu zázraky. Robili sa viaceré výskumy, ktoré potvrdili, že veľa spraví s človekom psychika. Ak prestane veriť, že to bude dobré, reps. že sa to nebude horšiť, môže žiť pacient s touto diagnózou kratšie ako ten, ktorému lekári dávali menšiu šancu na úspech.

Viem, že nie som pripravená postaviť sa zoči voči smrti. Nie tej mojej, ale smrti mojich najbližších a najdrahších. Ani nikdy nebudem. Ale chcem, aby vedeli, že ich mám najradšej na svete a spravím pre ne všetko, čím im môžem spríjemniť možno posledné chvíle ich života.

Po tomto psychicky náročnom dni som nemohla včera zaspať, hlavou sa mi preháňali tisíce myšlienok. Nad spravodlivosťou i nespravodlivosťou, nad nádejou i smútkom. Aké symbolické, práve včera by mala moja najmilšia teta narodeniny. Žiaľ, ona svoj boj už pred 3 rokmi prehrala.

Nechcem nikoho zaťažovať mojimi myšlienkovými pochodmi. Toto momentálne prežívam, viem, že nie som sama s týmto problémom a pocitami. Ja však pevne verím, že keď máme nádej a vieru, tak sa to všetko ľahšie znáša. V to verím.

Keď som spomínala dôležitosť priateľov v ťažkých chvíľach, tak dnes som si v maily  - žeby zhodou náhod? - našla od mojej skvelej kamarátky Zdenky nasledovné:

Predstav si, že tvoj život je ako hra, v ktorej žongluješ s piatimi guľami. Tieto gule sa nazývajú Práca, Rodina, Zdravie, Priatelia a Čestnosť. A ty ich všetky držíš v rukách. Jedného dňa však pochopíš, že Práca je gumová lopta. Keď ju necháš padnúť, opäť vyskočí nahor. Ostatné štyri gule - Rodina, Zdravie, Priatelia a Čestnosť - tie sú zo skla. Keď necháš padnúť jednu z týchto gúľ, bez pochýb sa poškodí, roztriešti sa na tisíce kúskov. A ak sa aj nerozbije - nebude nikdy taká, ako bola predtým. Ak si pochopil túto lekciu s piatimi guľami, urobil si správny začiatok pre tvoj vyrovnaný život. (James Patterson) 

Nikomu neprajem, aby sa rozbila Rodina.

Prajem vám pokojný deň prežitý s tými, ktorých máte radi!

Pirátka