Včera som po dlhej dobe šla z domu do Prahy cez deň. Tak som videla aspoň časť z toho, čo inokedy prespím a teraz som si to mohla vychutnať. Rovno so západom slnka :) Môj foťák sa rozhodol, že už mi viacej nebude na porúdzi, a tak som si uvedomila, že nie všetko sa dá zachytiť len cez objektív. Niekedy potom ostávajú niektoré veci zabudnuté, nevypovedané, ...Svet, ktorý sa na tých 500 kilometroch odvíjal ako film, mi dovolil vidieť a cítiť nasledovné:
... rozlúčka a posledné zamávanie...
.... zasnežené štíty Nízkych Tatier, i tých Vysokých, Fatry...
... riava Váhu a vlievanie sa Oravy do neho...
... majestátnosť slnkom ožiareného Strečna...
... ľadom potiahnutý Hričov...
... domy v radovej zástavbe pod lesom ...
... monotónny zvuk vlaku rútiaceho sa do zákruty...
.... snehové machule na stráňach...
... slnko nad horizontom a snaha vlaku dobehnúť ho...
... spomienky na minulosť a očakávanie budúcnosti...
... myšlienky ženúce sa druhou kozmickou do všetkých strán...
... smútok a nostalgia...
... pero nestíhajúce zachytiť nelapiteľné...
... neprítomný pohľad na žiarivú guľu miznúcu za ďalším kopcom...
... vrcholce stromov...
... zasnežená krajina a dym stúpajúci z komínov...
... teplo pri srdci...
...chlad za oknom...
...radosť z videného a prežitého...
... noc...
...ráno...
... život...
... nový deň...
... náš deň ...
... bodka.
Komentáre
tož,nazdravie ;)
pekne fotky ;)
Ti mám